Dnes sme znova dostali krásnu a zároveň ťažkú lekciu…
Už tradične sme v Podaj ďalej robili „obyčajné“ veci — upratovali, chystali, pracovali, keď zrazu prišla búrka. Prudká, silná… voda tiekla ulicou ako rieka, naše múry zatekali, vietor ohýbal všetko, čo mu stálo v ceste.A práve vtedy sme cez okno uvideli starého pána. Sedel sám na terase kaviarne, pod nakláňajúcim sa slnečníkom, v prudkom lejaku.
… jednoducho tam sedel — nepohol sa, nevedel, či už ani nemohol prejsť pár krokov do bezpečia.
To, čo nás najviac zabolelo: len o pár metrov ďalej stáli ďalší ľudia.Boli schovaní, v suchu, v bezpečí. Videli ho.
Určite ho videli… a predsa nikto nevystúpil.
Ale tí skvelí ľudia, s ktorými mám tú česť pracovať, neváhali ani sekundu. Aj bez dáždnika — ten náš sa zlomil už pri minulej búrke — a bosí, len pod dekou, vybehli do dažďa.
Pomohli starkému vstať, prešli s ním tých pár krokov, ktoré už on sám nedokázal… a postarali sa, aby bol v suchu. Bol premoknutý do nitky — a tak sme ho priamo tam, na ulici, prezliekli do suchého oblečenia.A keď sme sa s ním rozprávali, dozvedeli sme sa, že býva v domove dôchodcov, má 89 rokov a dnes sa vybral do mesta… kúpiť si nový mobil..
A tak dnes premýšľam a cítim potrebu povedať to nahlas:
Prečo niekedy len stojíme a prizeráme sa? Prečo sa bojíme zmoknúť, aj keď vieme, že dážď prejde? Prečo sa zdráhame urobiť pár krokov k človeku, ktorý ich už urobiť nevie?
Som nesmierne hrdá na tých, s ktorými môžem pracovať.Na ich odvahu, ľudskosť a schopnosť konať bez váhania, aj keď to znamená vyjsť do dažďa. Aj keď ich hlavy zmoknú a topánky zablatia… pretože v tej chvíli ide o niečo oveľa dôležitejšie.
A tak vás prosím:
Keď nabudúce uvidíte niekoho v ťažkej chvíli — neváhajte. Zmoknutá hlava, zablatené topánky či nepohodlie za to stoja. Pomôžme, keď môžeme. Nie preto, že musíme — ale preto, že sme ľudia.Niekedy sú tie najväčšie činy ukryté v tých najobyčajnejších krokoch… a práve vtedy sa ukáže, kto skutočne sme.
Viki
