Ľudzeeee chcem sa s vami podeliť
TÚTO LÁSKU SOM ODFOTILA POTAJOMKY A CHCEM SA S VAMI PODELIŤ 
STANKA 
Sedeli sme na oslave narodením Centrum Svetielko, celá naša rodina. Chcem, aby naše deti poznali život nielen z tej jeho ľahšej stránky. Aby vedeli, že svet tvoria aj ľudia a rodiny, ktorých obyčajný deň môže vyzerať úplne inak ako ten náš 
A potom som zbadala toto
Stanku a jej sestru Zorku
Nevnímali ma. Nepózovali. Netušili, že ich fotím . Stanka jednoducho vzala do ruky lyžičku, objala svojhu sestru , niečo zažartovala , pobozkala ju a začala ju kŕmiť.
Jedna lyžička. Potom druhá.
Sem-tam pohľad. Dotyk. Trpezlivosť.Bozk na líce .Úsmev .
A hlavne taká samozrejmosť, až ma z nej zabolelo pri srdci.
Pretože pre ňu to zrejme nebol žiadny „veľký skutok“.
Bola to jednoducho jej sestra Zorka .
Dnes som tieto fotografie ukázala ich mamine a mojej blízkej osobe Mária Šárossyová A až s jej dovolením ich ukazujem aj vám.
Lebo mám pocit, že toto treba vidieť.Keď hovoríme o živote s postihnutím, právom myslíme na človeka, ktorý s ním žije. Myslíme na mamy a otcov, ktorí nesú obrovskú zodpovednosť, strach, únavu, prebdené noci a otázku, ktorá ich možno sprevádza celý život: Čo bude s mojím dieťaťom, keď tu raz nebudem?
Ale v ten deň som sa dívala na Stanku a napadlo mi:
A čo súrodenci?
Koľkokrát sa niekto pokloní im?
Deťom, ktoré vyrastajú trochu inak. Ktoré sa možno skôr naučia čakať. Prispôsobiť sa. Pomôcť. Ktoré vidia svojich rodičov unavených a vedia prečo
Ktoré poznajú nemocnice, terapie, obavy aj dni, keď sa jednoducho všetko musí prispôsobiť potrebám ich brata či sestry.A napriek tomu tam nie je ľútosť.Je tam láska.Tá najčistejšia.
Ty nie si pre mňa diagnóza.Ty nie si postihnutie.Ty nie si povinnosť.Ty si môj súrodenec.Môj človek.A keď potrebuješ, nakŕmim ťa.
Keď potrebuješ, objímem ťa.
Keď bude treba, budem pri tebe.
Možno práve preto ma tieto fotografie tak dojali. Pretože zachytili niečo, čo sa nedalo naaranžovať. Lásku vo chvíli, keď si myslí, že sa nikto nepozerá.
A taká láska neklame.
V tej chvíli som sa pozrela aj na svoje deti a cítila obrovskú vďačnosť. Za ich zdravie. Za našu veľkú rodinu. Za všetky tie úplne obyčajné veci, ktoré každý deň berieme ako samozrejmosť, hoci samozrejmé nie sú.
Som vďačná, že to videli aj ony
Nie preto, aby odchádzali zo Svetielka s pocitom: „My máme šťastie a oni nie.“
Ale aby vedeli, že aj toto je náš spoločný svet. A že ľudí, ktorí ho žijú trochu inak, nepotrebujeme ľutovať. Potrebujeme ich prijať, rešpektovať a niekedy im jednoducho pomôcť niesť to, čo nesú.A dnes by som chcela urobiť ešte jednu vec.
Pokloniť sa súrodencom
Tým často nenápadným hrdinom rodín.
Možno sa ich málokto pýta, aké je to pre nich. Možno o mnohých veciach ani nerozprávajú. Jednoducho milujú.
Stanka, dnes patrí moja poklona a nielen moja , ale celej mojej rodiny a našich detí hlavne Tebe
Za pár minút, počas ktorých si vôbec netušila, že sa niekto pozerá, si nám ukázala viac o láske, než by sa zmestilo do tisíc slov.Ďakujem ti , že sme to mohli vidieť a precítiť..Ďakujem , že to videli a precítili aj naše deti.
…nám ostatným si pripomenula jednu dôležitú vec:
Niekedy sa tá najväčšia láska na svete neozýva nahlas.
Len si prisadne bližšie, objíme svojho človeka…
a podá mu ďalšiu lyžičku.